Zuzana Mináčová, Approach, Game VIII., 1967, Exclusive FOG Edition 2023, Archival Pigment Print, 1/5 (+ 1 AP), signed in pencilZuzana Mináčová, Time, Game XI., 1967, Exclusive FOG Edition 2023, Archival Pigment Print, 5 (+ 1 AP), signed in pencilPoster / Zuzana Mináčová, Game I., 1966, Exclusive FOG Edition 2023, Archival Pigment Print, 1/5 (+ 1 AP), signed in pencil

Výstava s názvom Hry mysle je tretím kurátorským počinom galérie FOG v tejto konkrétnej sérii. Po projektoch Bleyová/Hrachovinová a Csáderová/Ausgang Studio táto už každoročne opakujúca sa idea demonštruje odhodlanie galérie spájať zdanlivo rozdielnych autorov, či už z hľadiska ich umeleckých médií, alebo preklenutia generačných rozdielov, čím sa podporuje dialóg medzi dielami, ktoré vznikali na domácej scéne počas viac ako pol storočia.

Tento krát sú prezentovanými umelcami Zuzana Mináčová, fotografka, a Dionýz Troskó, sochár. Obaja sa prostredníctvom svojich umeleckých aktivít zapojili do diskusie o politickej slobode. Na jednej strane máme Mináčovú, významnú osobnosť slovenskej fotografie od 60. rokov 20. storočia, ktorá vyniká ako inovátorka v oblasti výtvarnej fotografie s mnohými odkazmi na dobovú situáciu v krajine. A na strane druhej Troskó, predstaviteľ súčasnej generácie slovenských sochárov, ktorý pokračuje v rozvíjaní umelecko-aktivistického naratívu.

Zastrešujúca téma výstavy reaguje na spletitosť súhry medzi osobnou a politickou slobodou, dômyselne zahalenou pod rúškom hry. Táto tematická percepcia sa prejavuje v rôznych podobách, či už prostredníctvom sôch zobrazujúcich bludné, zdanlivo nezmyselné preliezačky na ihrisku, alebo fotografií, ktoré poukazujú na strategické ťahy v šachových hrách diktátorov, či fotografií vajíčka, symbolizujúceho snahu o oslobodenie sa od obmedzení.

Ďalšou spoločnou črtou v zdanlivo nespojiteľných dielach vystavujúcich umelcov je sekvencia. Zuzana Mináčová je jednou z priekopníčok uvažovania v naratívnych cykloch v slovenskom výtvarnom umení. Na výstave je zastúpená fotografiami, ktoré skúmajú koncept vývoja a rozčlenenia celku. Podobne Troskóove diela priamo odkazujú na rozsekvencovanie jeho starších prác a ich následné znovuspojenie. Zámerné vytrhávanie častí z celku podnecuje zamyslenie sa nad spôsobmi, akými nastavenie poradia, periodické opakovanie či neúplnosť informácie môžu formovať naše kolektívne chápanie reality.

Príbeh výstavy zachytáva neistú povahu slobody. Je tu zobrazená ako niečo, čo bezpochyby nie je zadarmo, niečo ako odmena, ktorú možno dosiahnuť až po triumfe v šachovej partii, alebo po vyriešení náročného kovového hlavolamu. Sloboda, ktorá nie je samozrejmá ani večná, tak ako radosť z voľnosti, ktorú vidíme na fotografiách s miznúcim hojdacím koníkom či vo fragmentoch ihriska, uväznených v malých boxoch. Ústredná otázka, ktorú výstava kladie, navádza divákov, aby zvážili, či sa prezentované diela púšťajú do psychologickej hry s publikom, alebo ich priamo nabádajú, aby aktívne zapojili svoju myseľ a vyzvali ku hre samotný systém.