Pocta svetlu
Ľuba Lauffová, Miro Trubač
TLAČOVÁ SPRÁVA
Výstava Pocta svetlu predstavuje štvrtý kurátorský projekt galérie FOG v rámci pravidelne sa opakujúcej série, ktorej cieľom je uvádzať do spojitosti na prvý pohľad odlišné umelecké svety. Snahou predchádzajúcich projektov – Bleyová/Hrachovinová, Csáderová/Ausgang Studio a Mináčová/Troskó – bolo nastolenie dialógu medzi rozdielnymi médiami a umeleckými prístupmi, ktoré reflektujú slovenský výtvarný kontext ostatného polstoročia.
Aktuálna výstava sa zameriava na tvorbu Ľuby Lauffovej (1949 – 2004), významnej slovenskej fotografky druhej polovice 20. storočia, ktorá je známa pre svoju invenčnú a experimentálnu tvorbu, a Mira Trubača (1986), súčasného sochára, špecializujúceho sa na figurálne plastiky, ktoré kombinujú prvky irónie a sebapoznávania. Ústredná téma vychádza zo spoločného prvku v tvorbe oboch autorov – fenoménu svetla.
Lauffová vo svojej sérii Pocta Michelangelovi odkazuje na techniku luminografie, t. j. kreslenie svetelným zdrojom v priestore a jeho zaznamenávanie dlhou expozíciou. Autorka skúma svetlo ako kľúčovú súčasť tvorby, no zároveň aj ľudskej existencie. Svetlo nevníma len ako technický prostriedok, ale aj ako metafyzickú podstatu, ktorá oživuje obrazy a stáva sa nositeľom psychologických a spirituálnych významov. Na druhej strane Trubač vo svojom diele Modrá krv využíva svetlo v materiálnej a konceptuálnej rovine. Sochárska figúra vzniká modeláciou vo virtuálnom priestore a následne prostredníctvom 3D tlače na UV-senzitívny materiál. Ten reaguje na svetlo, čím odhaľuje alebo zakrýva telesnosť figúry a zároveň poukazuje na krehkosť a pominuteľnosť života. Svetlo sa u oboch autorov stáva stimulom, ktorý zviditeľňuje prchavú fyzickú realitu a zdôrazňuje hĺbku existenciálnych otázok – otázky života, smrti či adaptácie na meniaci sa svet.
Ďalším výrazným prepojením v tvorbe Lauffovej a Trubača je ich využitie figurálnych foriem ako prostriedkov narácie. Figúra v ich tvorbe slúži ako médium, ktoré sprostredkúva emocionálnu intenzitu a príbehovú komplexnosť. Zatiaľ čo sa Lauffová zameriava primárne na abstrakciu a na jej imaginatívne stopy svetla, Trubač pracuje s realistickou figúrou v spojení s reinterpretáciou ikonografie a symboliky.
Prepojením tvorby Lauffovej a Trubača otvárame nové významové roviny, ktoré vznikajú nazeraním na diela oboch autorov ako na jeden homogénny celok. Tento prístup prináša nové interpretácie existujúcich prác a odhaľuje súvislosti naprieč generáciami slovenských umelcov. Svetlo tu nie je len objektom, ale aj katalyzátorom skúmania. Svojím magnetickým efektom je nositeľom tajomstva, túžby a poznania. Ako hmyz, fascinovaný jasným svetlom, neodoláva jeho silnej príťažlivosti, aj divák sa neodvratne približuje k dielu vťahovaný do hĺbok introspektívnej reflexie.
