Jana Hojstričová, Palo MachoPoster / Jana Hojstričová, Palo Macho

Dôvody dlhodobej spolupráce Jany Hojstričovej a Pala Macha stoja podľa mňa na niekoľkých princípoch, ktoré držia autorskú dvojicu v spoločnom tvorivom úsilí toľko rokov. Potreba experimentovať v umeleckej tvorbe sa javí ako veľmi naliehavá, ďalej je to prehlbujúca sa potreba spoločného interdisciplinárneho uvažovania, a to nielen v súradniciach sklo – maľba – fotografia, ale aj smerom k inštalácii, architektúre, procesuálnosti diela, jeho premenlivosti v konštrukčných a inštalačných recykláciách. Oveľa hlbšie autorská dvojica premýšľa nad výstavným priestorom, jeho architektúrou, svetelnou premenlivosťou a neraz sa takýto priestor javí ako integrálna súčasť diela. Tiež je v ich spoločnej tvorbe podstatný ústup od výtvarnejšieho, možno individuálneho spracovania sklárskej hmoty smerom k spoločnej dohode na „chladnejších“ konceptuálnych stratégiách. Ich cieľom nebolo vytvoriť uzavretú kolekciu diel, ale potvrdiť význam procesuálnosti a experimentu v práci.

Obaja autori skúmajú podstatné charakteristiky fotografickej a sklárskej technológie, akými sú svetlo, povrch, priesvit, vrstvenie, ale aj nereprodukovateľnosť diela v mene jeho originality a jedinečnosti, či ťažisko viazané na formu diela, ktoré následne definuje jeho obsah. Autorskou stratégiou umeleckej tvorby autorov je sebareflexia, ale aj krotenie všetkého, čo zostáva len na povrchu. Práca s hĺbkou v obsahu je symbolicky totožná s hĺbkou fotografického obrazu v sklenenom poli, snahy autorov dostať priestor do plochy je príznačná už v prvej fáze ich spolupráce. Od toho závisí najmä umiestnenie fotografie na platňu skla, častá je podmaľba, aby sa zvýraznili detaily alebo celky fotografie.

Istým posunom v spoločnej práci Jany Hojstričovej a Pala Macha sú ich stolíky. Pozornosť sa tu venuje subtílnym kovovým konštrukciám, ktoré vytvárajú adjustáž pre sklenené objekty, súčasne sú natoľko flexibilné, že sa nimi dokážu realizovať zložitejšie konštrukcie, ktoré od uzavretých kompozícií prekračujú hranice až k architektonicky riešenej monumentálnej štruktúre. Tá sa dokáže prispôsobovať výstavnému priestoru, dokáže nanovo budovať systémy, v ktorých jednotlivé diela nadobúdajú nové alebo iné súvislosti. Vzniká konotatívny obraz-objekt ako mnohoznačný komplex znakov a vytvára tak priestor pre možnú interpretáciu. Subtílne kovové konštrukcie sú prevažne umiestňované na steny vo výške tak, aby fúkané a tabuľové sklo s vrstvou listru vrhali tiene, ktoré sa stávajú súčasťou inštalácie. Od figúr a predmetného sveta sa dostávame k abstraktným tieňom, ktoré sú premenlivé a nestále, vytvárajú však svojbytný obraz ako súčasť celej situácie. Sklársky objekt predpokladá prácu so svetlom a tieňom, s odrazom svetla a pre fotografiu je práca so svetlom nevyhnutná. V oboch prípadoch ide o výrazové prostriedky jednotlivých médií. 

Inscenované svetlo a tiene nevnímame iba v interiéri, ale cez priehľad okien aj v exteriéri. Tým sa téma prevrstvovania a reverzibilného obrazu prepája s architektúrou a presahuje mimo výstavného priestoru. Ich spoločné inštalácie sú prinajmenšom pokušením vytvoriť priestorový fotografický obraz, ktorý posúva hranice zobraziteľnosti. A práve vtedy sa podľa mňa „tvaruje prítomnosť“. 

Bohunka Koklesová
(Úplnú verziu textu nájdete v publikácii Experimentation and Reversibility, 2024.)