Predchádzajúca výstava
Vnútorné priestory
Ondřej Přibyl
TLAČOVÁ SPRÁVA
Výstava s názvom Vnútorné priestory je ďalšou sólovou prezentáciou českého umelca v programe galérie FOG. Tentokrát predstavuje tvorbu zástupcu strednej generácie, zásadnej postavy českej nefiguratívnej fotografie. Vizuálny umelec Ondřej Přibyl (1978) experimentálnym spôsobom skúma predmety v ich skutočnej podstate a dynamike. Oslobodzuje objekty od ich obrazového kontextu či reflexie pozorovaného a otvára tak divákovi svet, v ktorom je mu umožnené rozjímať nad vnútorným časom a priestorom.
Sám autor výstavu charakterizuje slovami: „Jednou z tém, ktorou sa vo svojej práci zaoberám, je videnie a vnímanie, presnejšie však nemožnosť vzhliadnuť svet v jednom okamihu celý a naraz. Skutočnosť, že vždy nám zostane drvivá väčšina vonkajšieho predmetného sveta skrytá v nedohľadne nekonečných vzdialeností, v neviditeľných oblastiach mikrokozmov, rovnako ako to, že vždy nám realita bude miznúť v plynutí času a strácať sa v minulosti a len pozvoľna sa vynárať z hmly budúcnosti. Akokoľvek budeme naše zmysly obohacovať rôznymi a stále sofistikovanejšími extenziami, naše obzory sa vo výsledku rozšíria len nepatrne. Zďaleka však nejde len o problém technických limitov našich zmyslov, ale skôr ide o samotné ustrojenie sveta, o jeho nepriehľadnosť a poznanie, že pravá podstata vecí a javov nám zostane skrytá navždy. Sme odsúdení iba veriť v existenciu nám známych vecí a skutočností, pokiaľ ich práve nevidíme či nedržíme v rukách, a aj potom si v konečnom dôsledku nemôžeme byť istí, že existujú skutočne. Pripadá mi, akoby otázka „čím si teda môžeme byť istí,“ bola každým dňom pálčivejšia. Žijeme a poznávame iba výsek toho, čomu hovoríme realita, iba tú časť, ktorá je nám pridelená našou hmotnou existenciou. Priestor okolo nás vnímame ako priestor vonkajší, mimo nás, možno ako priestor neobmedzený a nekonečný. Ak si však pripustíme, že je to zároveň priestor pevne ohraničený možnosťami nášho poznania a poznateľnosti vôbec, môže sa nám začať javiť až klaustrofóbne stiesnený.
Ak hovorím o vnútorných priestoroch v súvislosti s poznávaním a vnímaním, mám vždy na mysli priestory nejakým spôsobom ohraničené, uzavreté a skryté, či už sú obhliadané zvonku alebo zvnútra. Mám však predovšetkým na mysli priestory mentálne, teda vnútorné zo svojej podstaty a zároveň naše najvlastnejšie, pretože všetko nakoniec v skutočnosti spoznávame a rozlišujeme práve tam. Pretože o pohľad smerom dovnútra ide prinajmenšom rovnakou mierou, ako o pohľad vždy beznádejne sa končiaci na povrchu predmetného sveta.
V rámci tejto výstavy len veľmi zľahka načrtávam niekoľko mentálnych modelov a modelových prístupov k myslenému problému vnútorných priestorov, ako k široko definovanej téme, ku ktorej by možno na prvý pohľad bolo lepšie sa vyjadrovať prostredníctvom textu, než pomocou často nejasného kódu technických obrazov. Avšak som presvedčený, že aj za pomoci práve spomínaného nástroja je možné k tejto téme čosi relevantné priniesť a ukázať. Malo by to byť totiž práve to, o čom sa mi ťažko hovorí a ešte ťažšie píše.“
